GEOGRAFIA Mesto Banská Štiavnica sa nachádza na území Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Štiavnické vrchy sú najväčším sopečným pohorím na Slovensku. Sú súčasťou sopečného pásma Západných Karpát. Štiavnické vrchy sú ohraničené zo severu a západu riekou Hron, z východu Pliešovskou kotlinou a riečkami Neresnica a Krupinica. Južnú hranicu tvorí Podunajská pahorkatina. Najvyšší vrch Štiavnických vrchov je povesťami opradené Sitno vysoké 1009 m.n.m.. Samotné mesto leží na južných svahoch hlavného hrebeňa Štiavnických vrchov, ktorého os tvoria vrchy Paradajz a Tanád.
VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE Rozloha: 35 km2 Počet obyvateľov: 12874 Nadmorská výška: 600 m n.m. Kraj: Banskobystrický
HISTÓRIA Najstaršie dôkazy o osídlení oblasti Banskej Štiavnice pochádzajú z doby kamennej. Ľud tejto kultúry sa pravdepodobne zaoberal baníctvom. Hlavnou surovinou tohto obdobia bol kameň. Spracované nálezy kamenných sekierok, klinov a mlatov boli predmetom obchodu. Z archeologických výskumov je známe, že na prelome 3. a 2. storočia pnl osídlili región mesta Kelti. Prišli do štiavnickej oblasti kvôli ryžovaniu zlata z riek. V 11. a 12. storočí domáce obyvateľstvo nazvalo osadu pod Paradajzom Štiavnica. Na pozvanie uhorského kráľa Gejzu II. Sem prišlo v druhej polovici 12. storočia nemecké etnikum. V 12. storočí začali byť na banskej činnosti zainteresovaní aj benediktíni. Na výstupoch rudných žíl vznikli osady aj technickými zariadeniami. Napríklad osada Štiavnica sa na začiatku 13. storočia transformovala do mestského útvaru. Do mesta bola zahrnutá aj osada Baňa na dnešnom Glanzenbergu, kde bol v 13. - 16. storočí vybudovaný mestský hrad. Tu sídlil kráľovský úradník, ale i baníci, čo dokazujú nálezy detských hračiek, kuchynskej keramiky a pod. Mestské privilégium - základná výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr v roku 1243-44. Pred 13. storočím sa predpokladá existencia staršej osady v údolí potoku Štiavnica a mladšej na Glanzenbergu, označovanej Baňa. Údolná osada prevzala označenie podľa názvu potoka. Baníctvo bolo hlavným zdrojom bohatstva a neskoršej slávy Banskej Štiavnice. Prvé zmienky o kraji s názvom Terra banensiu (Zem baníkov) sa objavujú v trinástom storočí. V roku 1424 Žigmund Luxemburský daroval stredoslovenské banské mestá manželke Barbore. Nadchádzajúci rok oslobodil banské mestá od platenia mýta a poplatkov pri dovoze tovaru. V roku 1442 prívrženci Vladislava I. napadli Banskú Štiavnicu, povraždili mnohých obyvateľov a mesto vypálili. Nasledujúci rok Štiavnicu postihlo silné zemetrasenie. V roku 1461 zasa kráľ Matej I. oslobodil Banskú Štiavnicu od platenia mýta a cla za dovoz potravín, vína, rýb a obilia. Kráľ Matej I. potvrdzovaním výsad a poskytovaním pôžičiek mestu chcel podporiť rozvoj mesta. Od začiatku roku 1605 až po uzatvorenie mieru v júni 1606 bola Banská Štiavnica jedným z cieľov Bočkajovcov. Bočkajovi velitelia, zvlášť František Rédei vyvíjali na mesto veľký finančný nátlak a vynucovali si jeho podriadenosť. V nepokojnej druhej polovici 17.storočia neustále hrozby Turkov a Martalovcov aj stavovské povstania dostali Banskú Štiavnicu do kritickej situácie. Banská Štiavnica kvôli zlej hospodárskej situácii ťažko plnila záväzky v obrane banských miest. Zlú hospodársku situáciu komplikovali aj požiadavky platenie vojenských daní. Od polovice 17. storočia musela Banská Štiavnica prekonávať spory v otázkach vierovyznania a cirkevného majetku. Príchod pátrov jezuitov do mesta s väčšinou obyvateľstva evanjelického vyznania vyvolal spory s katolíkmi. V apríli 1679 vyrabovali Banskú Štiavnicu Tököliho kuruci. Rozhodujúca bitka pri Viedni v septembri 1683 skončila porážkou Turkov a znamenala aj koniec pre s nimi spriazneného Tököliho. Do mesta sa vrátili jezuiti. V 17. storočí začalo v meste prevažovať slovenské obyvateľstvo. Postavenie postupne získavali v remeselníctve a obchode, snažili sa i o primerané zastúpenie v mestskej správe. Z mesta sa odsťahovali viaceré ťažiarske rodiny, prichádzali úradníci a banskí odborníci z rakúskych krajín a Moravy. Počas 17. storočia vznikli dva samostatné slovenské cechy - klobučníkov a hrnčiarov. Hoci úradným jazykom správy mesta bola nemčina, zachovali sa záznamy zo 17. storočia, písané v slovenčine. Povstanie Františka Rákociho (1703 - 1711) sa Banskej Štiavnice dotklo v pracovnej i duchovnej sfére. Mesto sa ocitlo v hlbokej zadĺženosti a stav baníctva sa zhoršoval. Banská Štiavnica sa z finančných problémov dostala až koncom 20 - tych rokoch 18. storočia. Reformy panovníkov v druhej polovici 18.storočia zasiahli hospodársku, školskú, kultúrnu i duchovnú sféru mesta. Banská Štiavnica prežívala svoj zlatý vek. V rámci Uhorska získala prvenstvo v oblasti baníctva, hutníctva, školstva či vedy. V nastupujúcom novom spoločenskom systéme sa Banskej Štiavnici darilo udržať výnimočné postavenie iba čiastočne - v oblasti školstva a riadenia baníctva. V Banskej Štiavnici bola zariadená i pradiareň bavlny a tlačiareň. Remeselnú výrobu naďalej zabezpečovali cechy - zlatnícky, či striebornícky. Prosperovalo aj fajkárstvo a zvonolejárstvo. V máji 1806 mesto zachvátil požiar. Zhorelo 85 domov, bol poškodený Kammerhof i nemecký kostol. Ďalší požiar v roku 1851 postihol evanjelické lýceum. V roku 1831 mnoho obyvateľov mesta vyhubila tzv. ruská cholera. Revolúciou 1848-49 sa skončilo obdobie poddanstva. Banská Štiavnica stratila Vyhne, Bzenicu a Banskú Belú. Úradnou rečou sa stala nemčina. Po neúrode v r. 1851 sa vplyvom zlého zásobovania a problémov s novým spôsobom riadenia baníctva zhoršilo sociálne postavenie obyvateľstva. Zavedením dočasného zriadenia verejnej správy v októbri 1849 sa skončila doba slobodného kráľovského banského mesta. V Banskej Štiavnici vznikli nové štátne úrady pre súdnictvo, daňovníctvo a školstvo s právomocami, ktoré dovtedy prináležali mestu. Úradným jazykom sa stala maďarčina. Udalosti I. svetovej vojny sa priamo dotkli Banskej Štiavnice. Augustovou mobilizáciou v roku 1914 odišli na front desiatky obyvateľov mesta. Už v októbri 1914 vzrástli ceny, v novembri bol nedostatok chleba, v máji 1915 už zastupiteľstvo konštatovalo biedu v meste. Zvyšovali sa dane, zavádzali sa drahotné príspevky, obyvateľstvo bolo nútené k upisovaniu vojnových pôžičiek. Výrobné podniky museli pre potreby vojska odovzdávať farebné kovy. Kríza vyvrcholila na prelome rokov 1917 - 1918. od októbra 1918 sa vracali späť demobilizovaní vojaci. Skončenie I. svetovej vojny a utváranie samostatnej ČSR malo v meste dramatický priebeh. Maďarskí predstavitelia miestnej správy odmietli akceptovať novú štátoprávnu situáciu. V decembri pod tlakom postupujúcich československých vojsku začali do Maďarska sťahovať majetok Banskej a lesníckej akadémie, Bratskej pokladnice, muzeálne predmety a archívne písomnosti Mestského múzea a archívu. Situáciu vyriešil príchod vojska do Banskej Štiavnice začiatkom januára 1919. Proces utvárania nových štátoprávnych a verejných ustanovizní začiatkom júna 1919 prerušil postup vojsk Maďarskej červenej armády. 6. júna obsadili Banskú Štiavnicu. Mesto začalo riadiť trojčlenné direktórium pod vedením Alexandra Bátoriho. Direktórium vyhlásilo znárodnenie. Pod tlakom vojsk generála Šnejdárka revolučná armáda opustila mesto 10. júna. Znovu sa ustanovili orgány novej ČSR.
činnosti zainteresovaní aj benediktíni. Na výstupoch rudných žíl vznikli osady aj technickými zariadeniami. Napríklad osada Štiavnica sa na začiatku 13. storočia transformovala do mestského útvaru. Do mesta bola zahrnutá aj osada Baňa na dnešnom Glanzenbergu, kde bol v 13. - 16. storočí vybudovaný mestský hrad. Tu sídlil kráľovský úradník, ale i baníci, čo dokazujú nálezy detských hračiek, kuchynskej keramiky a pod. Mestské privilégium - základná výsadná listina - bolo Banskej Štiavnici udelené ešte pred vpádom Tatárov, najneskôr v roku 1243-44. Pred 13. storočím sa predpokladá existencia staršej osady v údolí potoku Štiavnica a mladšej na Glanzenbergu, označovanej Baňa. Údolná osada prevzala označenie podľa názvu potoka. Baníctvo bolo hlavným zdrojom bohatstva a neskoršej slávy Banskej Štiavnice. Prvé zmienky o kraji s názvom Terra banensiu (Zem baníkov) sa objavujú v trinástom storočí. V roku 1424 Žigmund Luxemburský daroval stredoslovenské banské mestá manželke Barbore. Nadchádzajúci rok oslobodil banské mestá od platenia mýta a poplatkov pri dovoze tovaru. V roku 1442 prívrženci Vladislava I. napadli Banskú Štiavnicu, povraždili mnohých obyvateľov a mesto vypálili. Nasledujúci rok Štiavnicu postihlo silné zemetrasenie. V roku 1461 zasa kráľ Matej I. oslobodil Banskú Štiavnicu od platenia mýta a cla za dovoz potravín, vína, rýb a obilia. Kráľ Matej I. potvrdzovaním výsad a poskytovaním pôžičiek mestu chcel podporiť rozvoj mesta. Od začiatku roku 1605 až po uzatvorenie mieru v júni 1606 bola Banská Štiavnica jedným z cieľov Bočkajovcov. Bočkajovi velitelia, zvlášť František Rédei vyvíjali na mesto veľký finančný nátlak a vynucovali si jeho podriadenosť. V nepokojnej druhej polovici 17.storočia neustále hrozby Turkov a Martalovcov aj stavovské povstania dostali Banskú Štiavnicu do kritickej situácie. Banská Štiavnica kvôli zlej hospodárskej situácii ťažko plnila záväzky v obrane banských miest. Zlú hospodársku situáciu komplikovali aj požiadavky platenie vojenských daní. Od polovice 17. storočia musela Banská Štiavnica prekonávať spory v otázkach vierovyznania a cirkevného majetku. Príchod pátrov jezuitov do mesta s väčšinou obyvateľstva evanjelického vyznania vyvolal spory s katolíkmi. V apríli 1679 vyrabovali Banskú Štiavnicu Tököliho kuruci. Rozhodujúca bitka pri Viedni v septembri 1683 skončila porážkou Turkov a znamenala aj koniec
pre s nimi spriazneného Tököliho. Do mesta sa vrátili jezuiti. V 17. storočí začalo v meste prevažovať slovenské obyvateľstvo. Postavenie postupne získavali v remeselníctve a obchode, snažili sa i o primerané zastúpenie v mestskej správe. Z mesta sa odsťahovali viaceré ťažiarske rodiny, prichádzali úradníci a banskí odborníci z rakúskych krajín a Moravy. Počas 17. storočia vznikli dva samostatné slovenské cechy - klobučníkov a hrnčiarov. Hoci úradným jazykom správy mesta bola nemčina, zachovali sa záznamy zo 17. storočia, písané v slovenčine. Povstanie Františka Rákociho (1703 - 1711) sa Banskej Štiavnice dotklo v pracovnej i duchovnej sfére. Mesto sa ocitlo v hlbokej zadĺženosti a stav baníctva sa zhoršoval. Banská Štiavnica sa z finančných problémov dostala až koncom 20 - tych rokoch 18. storočia. Reformy panovníkov v druhej polovici 18.storočia zasiahli hospodársku, školskú, kultúrnu i duchovnú sféru mesta. Banská Štiavnica prežívala svoj zlatý vek. V rámci Uhorska získala prvenstvo v oblasti baníctva, hutníctva, školstva či vedy. V nastupujúcom novom spoločenskom systéme sa Banskej Štiavnici darilo udržať výnimočné postavenie iba čiastočne - v oblasti školstva a riadenia baníctva. V Banskej Štiavnici bola zariadená i pradiareň bavlny a tlačiareň. Remeselnú výrobu naďalej zabezpečovali cechy - zlatnícky, či striebornícky. Prosperovalo aj fajkárstvo a zvonolejárstvo. V máji 1806 mesto zachvátil požiar. Zhorelo 85 domov, bol poškodený Kammerhof i nemecký kostol. Ďalší požiar v roku 1851 postihol evanjelické lýceum. V roku 1831 mnoho obyvateľov mesta vyhubila tzv. ruská cholera. Revolúciou 1848-49 sa skončilo obdobie poddanstva. Banská Štiavnica stratila Vyhne, Bzenicu a Banskú Belú. Úradnou rečou sa stala nemčina. Po neúrode v r. 1851 sa vplyvom zlého zásobovania a problémov s novým spôsobom riadenia baníctva zhoršilo sociálne postavenie obyvateľstva. Zavedením dočasného zriadenia verejnej správy v októbri 1849 sa skončila doba slobodného kráľovského banského mesta. V Banskej Štiavnici vznikli nové štátne úrady pre súdnictvo, daňovníctvo a školstvo s právomocami, ktoré dovtedy prináležali mestu. Úradným jazykom sa stala maďarčina. Udalosti I. svetovej vojny sa priamo dotkli Banskej Štiavnice. Augustovou mobilizáciou v roku 1914 odišli na front desiatky obyvateľov mesta. Už v októbri 1914 vzrástli ceny, v novembri bol nedostatok chleba, v máji 1915 už zastupiteľstvo konštatovalo biedu v meste. Zvyšovali sa dane, zavádzali sa drahotné príspevky, obyvateľstvo bolo nútené k upisovaniu vojnových pôžičiek. Výrobné podniky museli pre potreby vojska odovzdávať farebné kovy. Kríza vyvrcholila na prelome rokov 1917 - 1918. od októbra 1918 sa vracali späť demobilizovaní vojaci. Skončenie I. svetovej vojny a utváranie samostatnej ČSR malo v meste dramatický priebeh. Maďarskí predstavitelia miestnej správy odmietli akceptovať novú štátoprávnu situáciu. V decembri pod tlakom postupujúcich československých vojsku začali do Maďarska sťahovať majetok Banskej a lesníckej akadémie, Bratskej pokladnice, muzeálne predmety a archívne písomnosti Mestského múzea a archívu. Situáciu vyriešil príchod vojska do Banskej Štiavnice začiatkom januára 1919. Proces utvárania nových štátoprávnych a verejných ustanovizní začiatkom júna 1919 prerušil postup vojsk Maďarskej červenej armády. 6. júna obsadili Banskú Štiavnicu. Mesto začalo riadiť trojčlenné direktórium pod vedením Alexandra Bátoriho. Direktórium vyhlásilo znárodnenie. Pod tlakom vojsk generála Šnejdárka revolučná armáda opustila mesto 10. júna. Znovu sa ustanovili orgány novej ČSR.